(Minghui.org) Dobrý deň, ctený Majster! Dobrý deň, praktizujúci!
Keď som začínal spisovať tento článok, uvedomil som si, že som po celé roky odporoval prenasledovaniu pomocou práva.
Vďaka mojim pisateľským schopnostiam ma vybrali na prácu v kancelárii. Neskôr som bol povýšený na tajomníka výboru Zväzu mládeže Čínskej komunistickej strany (ČKS). Vždy som sa vedel dobre vyjadrovať a štúdium práva mi zlepšilo kritické myslenie, ako aj diskutérske a pisateľské zručnosti. Moji kolegovia vedeli, že mám dobré komunikačné schopnosti a moju budúcnosť videli veľmi sľubne. Cítil som to rovnako.
Raz som sa dopočul, že Li, kolega z Úradu práce a zamestnanosti, číta Zhuan Falun, a že je to kniha, ktorá pomáha ľuďom dosiahnuť budhovstvo. Vzhľadom na desaťročia vymývania mozgov zo strany ČKS a moje postavenie na pracovisku som mal pocit, že je to povera. Rozhodol som sa ho teda presvedčiť, aby s tým prestal. Požiadal som ho najskôr o informácie ohľadom Falun Dafa. Odmietol mi dať svoj Zhuan Falun, keďže ho čítal každý deň. Namiesto toho mi ale vytlačil 9 strán knihy na počítači a podal mi ich so slovami: „Keď si to prečítaš, daj mi vedieť, či máš záujem kúpiť si vlastnú knihu.“
Potom počas obedňajšej prestávky som si prečítal, čo mi vytlačil, a už som si nemyslel, že Falun Dafa je „poverčivý“. Zdanlivo jednoduché a pritom hlboké učenie Falun Dafa ma úplne presvedčilo. Požiadal som ho, aby mi knihu Zhuan Falun.
Štúdium práva
Od detstva ma bavilo rozprávať a premýšľať nad vecami do hĺbky. Šiel som na dobrú strednú školu, ktorá sa zameriavala na humanitné vedy. Neskôr som študoval prírodné vedy na vysokej a mal som výborné známky, no napriek tomu som cítil, že mi niečo chýba.
Nakoniec som si uvedomil, že ma moja kariéra nenapĺňa, a mal som iné sny, napríklad stať sa právnikom. Zaregistroval som sa teda na miestnom justičnom úrade, kúpil som si knihy a začal som študovať právo. Na získanie právnického titulu je potrebné absolvovať 14 predmetov. Ja som sa na skúšky prihlasoval vždy po dvoch, a keď som končil vysokú školu, mal som už osem predmetov úspešne za sebou. Po ukončení štúdia som začal pracovať a potom som sa oženil. Takto sa sen z čias mojej vysokej školy rozplynul.
Hoci som nezískal právnický titul, osvojil som si však základné predmety, vrátane trestného práva, občianskeho práva, právnych dejín, pokročilého jazyka a logiky. Poznal som právne ustanovenia a pri rozhodovaní som mal tendenciu uvažovať z pohľadu práva.
Odporovanie prenasledovaniu pomocou práva
V roku 2008 bolo v mojom okolí zatknutých niekoľko praktizujúcich, a po prvýkrát sme si na ich obhajobu najali právnikov. Počas tohto procesu som zistil, že právo a spravodlivosť nie sú rešpektované tak, ako som si myslel. Dozvedel som sa aj o procesnej spravodlivosti a vylúčení nezákonných dôkazov.
Zároveň som bol aj svedkom toho, že keď sa stretneme s právnikom alebo s niekým, kto pozná právo, najmä ak je táto osoba bezúhonná, ľudia, ktorí prenasledujú praktizujúcich z oblasti justície, sa trochu boja. Preto, keď som niekomu hovoril o prenasledovaní, začal som sa opierať o právo a zákony.
Keď sa blížil jeden z takzvaných „citlivých dátumov“ ČKS, riaditeľ spoločnosti ma požiadal, aby som po práci zostal doma a nevychádzal von. „V práci by som mal dodržiavať politiku a kódex správania firmy, no po práci by som sa mal riadiť len zákonom,“ vysvetlil som mu. Pochopil to a povedal, že po práci nado mnou nemá žiadnu právomoc.
Okolo olympijských hier v Pekingu v roku 2008 mali úradníci na mojom pracovisku podozrenie, že som o Dafa hovoril na internete. Preto ma zadržali v bezpečnostnej kancelárii vo firme a zobrali mi počítač. Predstavitelia spoločnosti, agenti Úradu 610 a niektorí ďalší ľudia sa mi striedavo vyhrážali a snažili sa ma prinútiť, aby som sa vzdal svojej viery. Jednému po druhom som postupne hovoril fakty o Dafa.
O polnoci prišiel vysoký človek s tmavou tvárou, no nepovedal mi, kto je. Po dlhom pozornom počúvaní sa postavil a povedal: „Teraz odchádzam. Nech sem príde ktokoľvek, povedzte tomu človeku to, čo ste povedali mne.“ Spomedzi strážcov, ktorí ma sledovali, Liu súhlasil, že vystúpi z organizácií ČKS, a namiesto práce policajta si plánoval nájsť inú prácu. Xu povedal, že mal pochybnosti o tom, že ma má strážiť, pretože cítil, že by ma mal chrániť.
Na druhý deň o 14.30 som povedal Xuovi a ďalšiemu strážcovi: „Včera o 15.00 ma sem predvolali a o pol hodiny to bude už 24 hodín, čo je zákonný limit. Ak mi v nasledujúcich 30 minútach nedokážete, že som porušil nejaký zákon, podám na vás žalobu.“ Xu okamžite vyšiel von, zavolal vyššieho policajta a povedal: „Čo robiť? On pozná zákon a my ho nemôžeme ďalej zadržiavať.“ Po desiatich minútach ma prepustili. Vedúci bezpečnostnej kancelárie mi zároveň vrátil počítač.
Po návrate zo služobnej cesty koncom roka 2008 mi povedali, aby som sa presunul z výrobného oddelenia na iné oddelenie. Predtým som bol ešte odvolaný z funkcie tajomníka výboru Zväzu mládeže. Prišiel som na svoj útvar a bolo mi povedané, že môj plat sa znížil o jednu triedu. Overil som si to aj na Úrade práce a zamestnanosti a potvrdili mi, že plat na výrobnom oddelení je o jednu triedu vyšší.
Poďakoval som sa zamestnancovi a odišiel som do kancelárie riaditeľa spoločnosti. Keď som sa ho spýtal, či som urobil niečo nevhodné, povedal, že nie, a že ma preložil na iné oddelenie vzhľadom na moje schopnosti. „Viem, že máte potenciál, ale nemôžem vás povýšiť kvôli smernici týkajúcej sa Falun Dafa,“ vysvetlil mi.
„Môžem si tú smernicu pozrieť?“ spýtal som sa.
„Nie,“ odpovedal a pokrútil hlavou. „Aj keby nejaká existovala, nemôžem vám ju ukázať.“
„Dokonca aj malé veci, ako je podujatie na sadenie stromov, majú písomné pravidlá od vyšších úradníkov. Ako je možné, že také závažné rozhodnutie v oblasti ľudských zdrojov nemá písomnú smernicu? Nemôžeme ľudí len tak klamať. Je tak?“ Pokračoval som.
„ČKS sa vždy len zahráva s ľuďmi,“ odpovedal bezmocne.
Neskôr v ten deň som sa dozvedel, že riaditeľ spoločnosti informoval Úrad práce a zamestnanosti, aby mi zvýšil plat o jednu triedu.
Jedného dňa na jeseň 2009 ma manažér Miao pozval na večeru. Poďakoval som sa mu a povedal som, že nemám čas. V ten večer mi zavolal a požiadal ma, aby som sa vrátil do práce. Hneď ako som prišiel, uvedomil som si, že kvôli tomu, že som rozdával materiály Falun Dafa, ma bezpečnostný úrad nahlásil úradníkom. Keď som uvidel, že je tam ďalší úradník Chen, rozhodol som sa s nimi porozprávať o Falun Dafa.
„Možno ste počuli, že praktizujem Falun Dafa a ste naň zvedaví. Dnes vám teda môžem povedať viac,“ začal som. Hovoril som o svojich skúsenostiach s praktizovaním Falun Dafa, o jeho prínosoch pre myseľ i telo, aj o tom, ako ČKS prenasleduje nevinných ľudí a aké absurdné je toto prenasledovanie.
Bola už takmer polnoc. „Obaja ma dobre poznáte a sme aj dobrí priatelia. Asi ste už počuli, že ‚dobro je odmenené dobrom a zlo bude odplatené zlom‘“ povedal som, pričom som ukázal na hodiny na stene. „Do pol hodiny bude zajtra a vy by ste spáchali trestný čin nezákonného zadržania. Na čase mi nezáleží, ale nechcem, aby ste mali problémy.“ Tak ma nakoniec poslali domov.
Nasledujúci deň si ma úradník Ma zavolal do kancelárie spolu s Miaom, Chenom a ďalšími. Spýtala sa ma, či by som mohol cez víkend pracovať nadčas. Pokrútil som hlavou a povedal mu, že potrebujem navštíviť rodičov. Povedal, že môže niekoho poslať, aby k rodičom šiel v mojom mene. „Moji rodičia chcú vidieť mňa, nie niekoho iného.“ Prestal som sa usmievať a pokračoval som vážne. „Navyše, ako zamestnanec spoločnosti nemáte oprávnenie nezákonne zadržiavať iných zamestnancov.“ Nevedel, čo robiť a nechal ma ísť. Keď som však v ten víkend navštívil rodičov, určili firemné vozidlo, aby ma po celý čas sledovalo.
V roku 2010 ma manažér Zhou požiadal, aby som pracoval cez víkend. Spýtal som sa, prečo, keďže všetky úlohy boli splnené. „Je to moje rozhodnutie. Navyše si zarobíš na príplatkoch za nadčasy,“ odpovedal. Uvedomujúc si, že ide o formu nezákonného zadržiavania, som mu vážne povedal: „Podľa pracovného práva sa práca nadčas vykonáva len so súhlasom zamestnanca a musí byť zaplatená. Je mi ľúto, ale nie som k dispozícii.“ Potom som odišiel.
V ten večer som pred bytovým domom, v ktorom som býval, uvidel vozidlo z môjho pracoviska, ktoré stálo oproti vchodu do budovy. Vzal som nejaké ovocie a išiel som k autu. Trochu v rozpakoch mi kolegovia vysvetlili, že sú tam pridelení. Dal som im ovocie a povedal som: „Nehnevám sa na vás. Ale porušili ste zákon. To, čo robíte, presahuje rámec vašej pracovnej náplne.“ Povedali mi, že to bol príkaz od Wanga, novoprijatého tajomníka ČKS.
Počul som, že Wang bol funkcionárom ČKS po dlhé roky a ľudia sa ho báli. Nasledujúci deň som zašiel do jeho kancelárie a predstavil sa. „Od človeka ako vedúceho spoločnosti sa očakáva, že bude dobrým príkladom dodržiavania zákona,“ podotkol som. „Ak úradník poverí iných, aby po práci sledovali iného zamestnanca, je to nezákonné. Ak sa na to použije služobné vozidlo, je to ďalšie porušenie zneužívania firemných prostriedkov.“ Nenahneval sa. Vzdychol si a povedal: „Ja to viem. O šesť mesiacov pôjdem do dôchodku. Nemám na výber. Alebo ma môžete zažalovať...“
Keď som sa neskôr stretol s právnikom, ktorý obhajoval zadržaných praktizujúcich, porozprával som mu tieto príbehy. Právnik povedal, že som postupoval správne.
Vlastná obhajoba
V roku 2014 polícia našla v mojom dome papierové bankovky s nápismi týkajúcimi sa Falun Dafa a zadržala ma vo väzbe. Keď ma úradník spoločnosti požiadal, aby som sa zriekol svojej viery, povedal som, že Falun Dafa je dobrý a zoznam siekt z ministerstva verejnej bezpečnosti ho neobsahuje. Úradník sa vzdal ďalšieho presviedčania a odišiel.
Keď som čelil výsluchu v zadržiavacom centre, vždy som sa pýtal: „Aký zločin som spáchal? Súvisí vaša otázka s týmto prípadom? Ak nie, nebudem odpovedať.“ Táto odpoveď zastavila väčšinu z ich otázok. Keď videli, že zo mňa nedokážu nič dostať, prišiel zástupca riaditeľa policajného oddelenia. Nenápadne som sa spýtal: „Myslel som, že tento prípad rieši iný zástupca riaditeľa. Prečo tu nie je?“ Predchádzajúci zástupca riaditeľa nahnevane odpovedal: „Vaša otázka nesúvisí s týmto prípadom, takže nebudem odpovedať.“ Všetci sa rozosmiali. Neskôr som počul, že druhý zástupca riaditeľa sa prestal zúčastňovať na prenasledovaní vďaka snahám praktizujúcich o objasnenie pravdy.
Nútené práce vo väzbe sú bežnou praxou. Pracovnou úlohou bolo vyrábať vatové tampóny a nafukovať balóny. Vedel som, že to bolo nezákonné a nezúčastnil som sa na tom. Jeden väzeň mi povedal, že môžem zostať s nimi a rozprávať sa. Tak som dostal nápad. Kým som robil vatové tampóny, napísal som na vatovú tyčinku: „Falun Dafa je dobrý.“ Slová boli malé a jasné. Väzni tomu zatlieskali a začali robiť to isté.
Jedného dňa prišiel dozorca a zavolal: „Je tu nejaký praktizujúci Falun Dafa?“
„O čo ide?“ Spýtal som sa.
„Máte pero?“
„Áno,“ povedal som.
„Prosím, prestaňte písať tieto slová. Šéf sa hnevá,“ povedal.
„My nie sme robotníci, ktorí zarábajú peniaze,“ povedal som. „Je nezákonné nútiť zadržaných ľudí k práci. Vy na tom zarábate peniaze. Takže on je váš šéf, nie náš,“ odpovedal som.
Pozrel som sa hore a videl som, že strážnik je preč.
Pred súdnym pojednávaním mi manželka napísala, že najať si právnika na vyhlásenie neviny nie je jednoduché. Navrhla mi, aby som sa obhajoval sám. Myslel som si to isté a začal som si písať vlastnú obhajobu a zameriavať sa na obžalobu bod po bode. V obžalobe sa uvádzalo, že som „využíval sektárske organizácie na podkopávanie vykonávania zákona“. Ale základné hodnoty Falun Dafa sú Pravdivosť-Súcit-Znášanlivosť a nemá žiadne členstvo. Nie je to sekta. Navyše ako súkromná osoba nemám právomoc podkopávať vykonávanie zákona. Ak sa niekto domnieva, že som tak urobil, musí uviesť, ktorý zákon bol podkopaný a do akej miery bol podkopaný.
V deň toho nelegálneho pojednávania som si pripravenú obhajobu zobral so sebou. Vedúci policajt na strážnici mi ju nechcel povoliť vziať von. Povedal som mu teda: ‚Ak mi nedovolíte zobrať si obhajobu, znamená to, že mi odopierate právo na vlastnú obhajobu – v tom prípade nikam nejdem.‘ Nakoniec ma musel pustiť.
Nebol som oboznámený s postupom, ale vedel som, že si musím dvakrát rozmyslieť, kým odpoviem na ich otázky.
„Odkiaľ pochádzajú peniaze [s vytlačenými správami]?“ spýtala sa prokurátorka.
„Mám prácu a peniaze som si zarobil,“ odpovedal som.
„Na čo sú tie peniaze?“ opýtala sa.
„Peniaze sú peniaze. Používam ich rovnako ako ostatní ľudia,“ odpovedal som.
Rozčúlila sa a povedala: „Prosím, odpovedzte priamo.“
„Už som odpovedal priamo,“ povedal som.
Pri čítaní obhajoby som cítil, že každé jedno slovo má silu a každá veta mi ide od srdca. Mal som pocit, akoby ma počúval celý vesmír. Keď mi sudca povedal, aby som si sadol, povedal som: „Radšej budem stáť, pretože som žalobca, nie obžalovaný.“ Povedal som, že budem žalovať Jiang Zemina, bývalého vodcu ČKS, ktorý začal prenasledovanie Falun Dafa.
Po prijatí rozsudku som napísal odvolanie. Keď to prokurátor odmietol, upozornil som ho, že neprijatie odvolania je porušením úradného postupu. Nakoniec ho prijal.
Pred odchodom zo zadržiavacieho centra sa ma iný prokurátor opýtal, čo si o tom myslím.
„Aj odsúdenie na jeden deň je nesprávne,“ odpovedal som.
„Ale to sa už stalo,“ povedal.
„Je to na rozhodnutí súdu. Bol som a som nevinný,“ odpovedal som.
„Vieme, že ste nevinný. Ale nemáme na výber. Napriek tomu sme vás nechceli odsúdiť na dlhý trest, ako povedali vyšší úradníci. Preto sa váš prípad tak dlho ťahal,“ povedal.
Bol som dojatý a povedal som: „Ste prvý úradník, ktorý mi povedal, že Falun Dafa je nevinný. Mohli by ste mi povedať svoje meno?“ Spýtal som sa. Myslel som si, že by mohol zaváhať. No on mi svoje meno povedal ihneď. Viem, že bolo skutočné, keďže som ho počul už aj predtým. Všetci väzni v cele boli dojatí.
Po vstupe do väznice ma odviedli do konferenčnej miestnosti, kde bolo vyše dvadsať úradníkov. Všetci okrem mňa sedeli.
„Prečo ste tu?“ spýtal sa niekto.
„Falun Dafa,“ odpovedal som.
„Aká škoda!“ povzdychol si jeden holohlavý úradník. „Mohli ste mať skvelú budúcnosť. Nie je vám ľúto vašich rodičov?“
„Som dobrý zamestnanec, dobrý syn, dobrý manžel a dobrý otec. Každý vie, že som nevinný,“ odpovedal som.
Neskôr som sa dozvedel, že bol zástupcom vedúceho úradníka pre vzdelávanie, zodpovedného za prenasledovanie praktizujúcich.
Potom som mu začal vysvetľovať, čo sa stalo na mojom pracovisku a v zadržiavacom centre. Skôr ako som skončil, holohlavý úradník ma zastavil a povedal: „Povedal si, že to nie je tvoja vina. Tak čia je to vina?“
„ČKS,“ povedal som tichým hlasom a zo strachu som sa vyhýbal jeho pohľadu.
„Čia?“ spýtal sa hlasno.
„ČKS!“ Posadil som sa a povedal som to už vážne, pričom som sa mu pozeral do očí. On však nič neurobil, namiesto toho sa tváril ako vypustený balón.
Odmietol som pracovať vo väzení, či recitovať väzenské pravidlá. Snažil som sa tiež rozprávať s väzňami. Časom som si všimol, že sa mi ostatní vyhýbajú. Opýtal som sa prečo. Niekto tajne povedal, že im to prikázal dozorca menom Gao.
Nasledujúci deň som Gaa pozdravil. Spýtal sa, čo sa deje. „Porušujem zákon, keď sa rozprávam s ostatnými?“
„Samozrejme, že nie,“ odpovedal.
„Tak prečo ste povedali ostatným, aby sa so mnou prestali rozprávať? Ak som urobil niečo zlé, povedzte mi to, prosím, aby som to mohol napraviť.“
Trochu sa zľakol a povedal, že to neurobil.
„Máte chvíľu, aby sme sa porozprávali o zákone?“ Spýtal som sa.
„Nie, nie. Tu sa o zákonoch nerozprávame,“ odpovedal, a už rýchlo odchádzal.
(na pokračovanie)
