(Minghui.org) Som praktizujúca Falun Gongu (ďalej len praktizujúca), ktorá získala Fa v roku 1996. Tento rok mám šesťdesiatštyri rokov. Keďže som nedokázala skutočne praktizovať kultiváciu pevne a dôsledne, ani som sa systematicky nezlepšovala, mojich viac než dvadsať rokov kultivačnej cesty bolo plných zakopnutí a ťažkostí. Keď som čelila problémom, alebo keď som nedokázala prekonať skúšky chorobovej karmy, moje spravodlivé myšlienky neboli dostatočne silné. Často som mala pocit bezmocnosti a uviaznutia medzi dvoma možnosťami, pričom som nevedela, čo robiť. Našťastie som si v rozhodujúcich chvíľach dokázala spomenúť, že som kultivujúca, a že mám Majstra, ktorý dokáže všetko. Preto som všetko dala do rúk Majstrovi a nechala som, aby rozhodol. Výsledkom bolo vždy, že po temnote prišlo svetlo, a aj v bezvýchodiskovej situácii sa objavila cesta von.
Chcela by som sa podeliť o niekoľko vlastných skúseností, aby som vyjadrila svoju bezhraničnú vďačnosť Majstrovi! Zároveň si tým pripomínam, aby som si vážila čas, ktorý Majster predĺžil za cenu obrovského znášania, a aj život, ktorý mi bol predĺžený, a aby som sa usilovne snažila dobre robiť tri veci.
Dve skúsenosti s vybavovaním dôchodku
Pôvodne som pracovala v štátnom podniku. V roku 2000 som sa so štátnym podnikom dohodla na ukončení pracovného pomeru za jednorazovú kompenzáciu podľa odpracovaných rokov a potom som odišla z rodného mesta k manželovi. Mala som vtedy len tridsaťosem rokov a dôchodkový vek sa zdal byť ešte veľmi vzdialený. Myslela som si, že náprava Fa sa možno čoskoro skončí, a tak platenie dôchodkového poistenia nemá zmysel. V skutočnosti to bolo hodnotenie vecí z pohľadu bežného človeka – inými slovami, neodstránila som pripútanosť k osobnému prospechu a obávala som sa straty. Nedokázala som sa kultivovať v súlade so stavom bežnej spoločnosti v maximálnej možnej miere, a preto som si neskôr už dôchodkové poistenie neplatila.
Keď som sa v roku 2014 vrátila do rodného mesta na návštevu príbuzných, všetci ma presviedčali, aby som si poistné doplatila. Pomyslela som si, že dôchodkový vek sa už blíži, a tak by som to mala urobiť. Keď som sa išla informovať na sociálne zabezpečenie, povedali mi, že potrebujem osobný spis. Po veľkom úsilí som ho napokon našla v centre ľudských zdrojov. Nečakala som však, že vedúci archívu mi ho odmietne vydať s odôvodnením, že by som ho mohla stratiť. Povedala som mu: „Ako by som ho mohla stratiť? Po vybavení dôchodku vám ho vrátim.“ Napriek tomu nesúhlasil. Navrhla som, že u neho nechám občiansky preukaz ako záruku, ale aj tak odmietol. Počas toho som mu aj objasňovala pravdu, no napriek tomu mi spis nevydal. Vtedy som sa nepozrela do seba, aby som zistila, prečo mi ho nechce dať. Namiesto toho som si myslela, že je necitlivý a neústretový, a v hneve som to vzdala a odišla.
Neskôr som si pomyslela, že to možno nemám dané v osude. Keď som bola mladšia, jeden veštec mi povedal, že „mám šťastie, ale nie majetok“, a že v mojom osude nie sú peniaze. Manžel mi pripomenul, aby som si poistné predsa len doplatila, aby som mala zdroj príjmu pre prípad, že by tu raz nebol. O tejto veci som sa rozprávala aj so spolupraktizujúcimi. Jeden povedal: „Načo to platiť? Náprava Fa sa čoskoro skončí, nebude to mať význam.“ Po týchto slovách som si naozaj nebola istá, čo mám urobiť. Neskôr som prostredníctvom neustáleho štúdia Fa pochopila, že aj keby sa náprava Fa skončila zajtra, dnes môžeme stále normálne viesť podnikanie a robiť veci krok za krokom, bez extrémov a bez narúšania stavu bežnej spoločnosti. Uvedomila som si, že sa mám kultivovať tak, aby som sa čo najviac prispôsobila bežnej spoločnosti, odstránila pripútanosť k strachu zo straty, a že aj keby sa náprava Fa skončila zajtra, dnes by som mala poistné zaplatiť. Rozhodla som sa teda, že si ho doplatím. Výsledku som nepripisovala veľkú váhu a všetko som dala do rúk Majstrovi, nech rozhodne on.
V roku 2015 som sa opäť vrátila do rodného mesta a znovu som išla do archívu sociálneho zabezpečenia. Povedala som vedúcemu: „Dobrý deň, prišla som si vziať spis kvôli vybaveniu dôchodku.“ Zároveň som mu podala občiansky preukaz. Pozrel si ho, nič nepovedal, otočil sa, išiel do skladu, priniesol môj spis a spolu s občianskym preukazom mi ho podal. Počas celého procesu nepovedal ani slovo – bol úplne iným človekom než predtým! Pochopila som, že moje myslenie sa zosúladilo s Fa, zlepšila sa mi úroveň xinxingu a Majster mi pomohol. Ďakujem, Majster!
Keď som so spisom prišla k okienku, úradníčka povedala: „Meškáte už tri roky, potrebujete podpis riaditeľa.“ Až vtedy som zistila, že po vyplatení odpracovaných rokov už nemôžem ísť do dôchodku ako kádrový pracovník (v 55 rokoch), ale len ako bežný zamestnanec (v 50 rokoch). Vyhľadala som riaditeľa, vysvetlila som mu situáciu a on sa na mňa usmial, priateľsky sa so mnou porozprával a potom podpísal schválenie: „Vybaviť podľa pôvodnej politiky, dôchodok začne od budúceho mesiaca.“ Nečakala som, že to pôjde tak hladko. Vedela som, že Majster rozhodol za učeníka! Ďakujem, Majster!
Potrebovala som doplatiť poistné za viac než desať rokov. Keď som ho išla zaplatiť, pracovníčka povedala: „Mali by ste zaplatiť aj viac než deväťsto na penále, ale ja som vám neúčtovala ani cent.“ Opäť som hlboko pocítila, že keď dokážeme odložiť pripútanosti a všetko odovzdať Majstrovi, Majster pre nás vždy zariadi to najrozumnejšie a najlepšie! Veci, ktoré sa bežným ľuďom zdajú nemožné, sa v Majstrovom usporiadaní môžu stať možnými!
Búrka okolo zotrvania v práci
V roku 2010 som začala pracovať v servisnej spoločnosti štátneho podniku, kde som mala na starosti najmä výber poplatkov. Plat nebol vysoký (vtedy nedosahoval ani tisíc jüanov, neskôr sa postupne zvýšil na niečo vyše tisíc), ale práca bola pomerne nenáročná, pracovisko bolo blízko môjho domova a najdôležitejšie bolo, že som prichádzala do kontaktu s množstvom ľudí. Vďaka tomu som mohla vo voľnom čase objasňovať pravdu zákazníkom, pri vkladoch v banke som mohla pomimo rozdávať informačné materiály a navyše som mala v kancelárii aj spolupraktizujúcu, s ktorou sme mohli počas voľných chvíľ študovať Fa a zdieľať si skúsenosti. Kultivačné prostredie bolo veľmi dobré.
Po čase môj manžel usúdil, že plat je príliš nízky, a že aj tak musím každý deň riadne chodiť do práce. Povedal, že nie je potrebné, aby som živila rodinu, a navrhol mi, aby som prácu nechala. Ja som si však myslela, že hoci je plat nízky, prostredie na kultiváciu je veľmi dobré a nebráni mi robiť tri veci, a tak som si povedala, že nechám veci plynúť prirodzene a budem pracovať dovtedy, kým ma firma sama neprepustí.
Nečakane sa však stalo, že počas mojej dovolenky v rodisku mal prísť do firmy pracovať príbuzný nadriadeného. Spoločnosť sa rozhodla prepustiť ma a nechať tohto príbuzného zaujať moje miesto. Keďže však nenašli iný dôvod, chceli ma prepustiť s odôvodnením, že praktizujem Falun Gong, mysliac si, že takto nebudem mať čo namietať. Opak bol pravdou. Keby ma prepustili z akéhokoľvek iného dôvodu, pokojne by som to prijala. Naša rodina ma nepotrebovala finančne a manžel si už dávno neželal, aby som pracovala. Tento dôvod však neprichádzal do úvahy! Ak by som ho prijala, celá firma by si myslela, že som bola prepustená kvôli praktizovaniu Falun Gongu. Nebolo by to tým pádom tiché schválenie ekonomického prenasledovania voči mne a zároveň uznanie, že praktizovanie Falun Gongu je nezákonné? Aký negatívny vplyv by to malo na Dafa? Aké veľké straty by to prinieslo pri záchrane vnímajúcich bytostí? To bolo absolútne neprijateľné!
Po návrate do práce som sa rozhodla ísť za riaditeľom a objasniť mu pravdu. Chcela som požiadať spolupraktizujúcu, aby mi pomohla vysielať spravodlivé myšlienky, no nenašla som ju. Pomyslela som si, že to zvládnem aj sama. Chvíľu som vysielala spravodlivé myšlienky a potom som šla do riaditeľovej kancelárie. Iniciatívne som sa ho opýtala: „Počula som, že ma chce firma prepustiť kvôli tomu, že praktizujem Falun Gong?“ Riaditeľ mi neodpovedal priamo, pôsobil trochu rozpačito a požiadal ma, aby som pochopila jeho situáciu a podporila jeho prácu. Vyjadrila som pochopenie pre jeho ťažkosti a zároveň som mu povedala, že ma môžu prepustiť z akéhokoľvek dôvodu, napríklad kvôli veku (už som prekročila dôchodkový vek) alebo kvôli pracovnej výkonnosti (hoci v skutočnosti moje výsledky patrili medzi najlepšie v rámci paralelných jednotiek), no praktizovanie Falun Gongu neporušuje žiadne zákony. Práve vďaka vedeniu Dafa som dokázala pracovať svedomito a bez sťažností, dobre riešiť konflikty so zákazníkmi a podobne. Bez kultivácie Dafa by som to nedokázala. Riaditeľ uznal, že moja práca je bezchybná a že to všetci vidia, ocenil aj môj charakter, no opäť ma požiadal o pochopenie a uistil ma, že všetky náhrady dostanem v plnej výške, dokonca už bolo pripravené aj rozlúčkové pohostenie a určené, kto ma pri ňom bude sprevádzať. Povedal mi, aby som sa pripravila na odovzdanie práce v nasledujúci deň. Predtým ten príbuzný niekoľkokrát zámerne či nenápadne prišiel do mojej kancelárie, zrejme sa oboznamoval s prostredím. Zdalo sa, že vec je už rozhodnutá bez možnosti zvratu. Napriek tomu som to nevzdala a povedala som riaditeľovi: „Popoludní za vami ešte prídem.“
Popoludní, keď riaditeľ dokončil ostatnú prácu, som opäť vošla do jeho kancelárie. Chcel hovoriť o práci, no povedala som, že teraz nejde o prácu, ale o Falun Gong. Znovu som mu vysvetlila, ako Falun Gong učí ľudí byť dobrými, prečo Čínska komunistická strana prenasleduje Falun Gong, aká je jej zlá podstata (obsah „Deväť komentárov“) a tiež som spomenula vystúpenie z organizácií strany pre bezpečnú budúcnosť. Mala som pocit, že som povedala všetko, čo bolo treba, no bolo mi ľúto, že nevystúpil zo strany. V skutočnosti som vtedy objasňovala pravdu s cieľom, aby som nebola prepustená, a nie zo skutočného súcitu o jeho život. Nebolo to úprimné želanie zachrániť ho, a preto moje slová nemohli pohnúť jeho srdcom ani rozložiť zlo za ním. Nepodarilo sa mi pomôcť mu urobiť správne rozhodnutie, a ani ho zachrániť. Nakoniec opäť zopakoval, že mám na druhý deň odovzdať prácu. Bezmocne som sa vrátila domov.
Keď som stúpala po schodoch domov, pomyslela som si, že som už povedala všetko, čo sa dalo, no výsledok sa nezmenil. Cítila som sa úplne bezmocne. V duchu som povedala: „Majster, táto učeníčka urobila, čo mohla, všetko nechávam na rozhodnutí Majstra.“ Len čo som vošla domov a chystala sa variť večeru, zavolal vedúci kancelárie, že ma riaditeľ žiada prísť do firmy. Odpovedala som, že čo je potrebné, vyriešime zajtra, lebo pripravujem večeru. Vedúci však povedal, že ide len o päť minút. Po chvíli váhania som sa predsa len vrátila do firmy. Riaditeľ, stranícky tajomník aj vedúci tam už boli. Riaditeľ vážne povedal: „Po porade vedenia sme rozhodli, že zostanete pracovať v spoločnosti. O dnešnej záležitosti nikomu nehovorte, akoby sa nič nestalo. Pokračujte v práci ako doteraz, jedinou podmienkou je, že v spoločnosti nebudete hovoriť, že Falun Dafa je dobrý.“ Odpovedala som len, že budem aj naďalej dobre vykonávať svoju prácu, no nesúhlasila som s tým, že nebudem hovoriť, že Falun Dafa je dobrý. V duchu som si povedala: práve preto, aby som tu mohla hovoriť, že Falun Dafa je dobrý, tu pracujem – inak prečo by som tu bola?
Po čase prišiel riaditeľ do mojej kancelárie a práve ma zastihol, ako zákazníkovi hovorím o tom, že Falun Dafa je dobrý. Chvíľu počúval, nič nepovedal a odišiel. Neskôr spoločnosť vytvorila pre toho príbuzného samostatnú pracovnú pozíciu.
Získanie vodičského preukazu
V mladosti som sa o autá vôbec nezaujímala, nepoznala som typy ani značky a na neznámych miestach som nevedela rozlíšiť svetové strany, takže som nikdy neuvažovala o tom, že by som sa naučila šoférovať. Keď som mala šesťdesiat rokov, manžel ochorel a musel sa autom vrátiť do rodného mesta na liečbu (zdravotné poistenie mal tam). Počas cesty ho však prepadli silné bolesti a nemohol ďalej šoférovať, takže sme museli zavolať jeho brata, aby ho prišiel vyzdvihnúť. Vtedy som sa rozhodla získať vodičský preukaz, aby som ho v prípade potreby mohla zastúpiť. Predsa len, s pribúdajúcim vekom je pre jedného človeka náročné šoférovať na dlhé vzdialenosti. Preto som si uvedomila, že naučiť sa šoférovať je potrebné.
Teoretickú skúšku (prvý stupeň) som zvládla hladko. Druhú časť som prešla až na tretí pokus a len tesne (nie na plný počet bodov). Tretia časť – jazda v premávke – sa mi nepodarila prvé dva razy. Hoci existovali aj objektívne dôvody (napríklad zlý technický stav vozidla), hlavnou príčinou bola slabá psychická odolnosť. Mala som strach – už ako spolujazdkyňa som nikdy nesedela na mieste vedľa vodiča a keď sme išli s manželom, vždy šoféroval on a ja som sedela vzadu. Počas skúšky som bola nervózna a vystrašená, robila som chyby pri radení, alebo som pri otáčaní narazila na obrubník. Dvaja mladší švagrovia presviedčali manžela, aby som už nepokračovala, že v takom veku je to ťažké, ženy reagujú pomalšie a je nepravdepodobné, že skúšku zvládnem.
Aj ja som mala pocit, že získať vodičský preukaz je veľmi ťažké, najmä pre niekoho, kto nemá rád šoférovanie. Zdalo sa mi to dokonca ťažšie než prijímačky na univerzitu či odborné skúšky. Začala som uvažovať o tom, že to vzdám, no zároveň som sa s tým nevedela zmieriť. Pokračovať alebo to vzdať? Bola som rozpoltená. Ak by som to vzdala, všetko úsilie by vyšlo nazmar a neskôr by to bolo ešte ťažšie, navyše som už do toho investovala veľa peňazí a času. Ak by som pokračovala, podarí sa mi to? A ak nie, strata bude ešte väčšia.
Keď som bola nerozhodná a nevedela, čo robiť, spomenula som si na Majstra a požiadala som ho o náznak, či mám pokračovať alebo to vzdať. Majster ma usmernil, aby som pokračovala. Pred tretím pokusom som si neustále pripomínala: nemysli na výsledok, uvoľni sa a jednoducho choď na skúšku, pretože „čím sa človek viac usiluje, tým menej získa“ (Čuan Falun). Všetko som odovzdala do rúk Majstrovi, nech rozhodne on. Pevne som verila, že bez ohľadu na výsledok je Majstrovo usporiadanie to najlepšie.
Keď som sa zbavila pripútanosti, prestala som byť nervózna a úzkostná. Celá jazda prebehla plynulo a prirodzene, bez stresu, pokojne a sústredene. Skúšku som zvládla na plný počet bodov! Skúšajúci ma pochválil: „Šoférujete veľmi dobre!“ Poďakovala som sa. V srdci som však hovorila: „Ďakujem, Majster! Ďakujem, Majster!“
Krvácanie z ďasien sa náhle zastavilo
Prišla som o mnoho zubov a tie, ktoré zostali, boli krivé a nerovnomerné. Pri objasňovaní pravdy som cítila, že to trochu ovplyvňuje môj vzhľad, a tak som si pomyslela, že si tie zlé zuby dám vytrhnúť a nahradím ich zubnou protézou.
Jedného dopoludnia mi po vytrhnutí zadnej stoličky zubár vložil na jej miesto tampón, čím krvácanie zastavil. Popoludní, keď som išla objasňovať pravdu, som cítila, že mám v ústach akosi lepkavo, ale nevenovala som tomu pozornosť. Až keď som sa doma pozrela do zrkadla, zistila som, že rúško, tvár aj krk mám celé od krvi. Až vtedy som si uvedomila, že ďasno mi neustále krvácalo. Moja prvá myšlienka však nebola, v súlade s požiadavkami Majstra, hľadať vo svojom vnútri príčinu neustáleho krvácania, ale sťažovala som sa na človeka, ktorému som objasňovala pravdu: prečo sa tak správal? Videl predsa, že mám rúško aj tvár celé od krvi, a nepovedal mi ani slovo, takže som sa poriadne strápnila. Keby som bola na jeho mieste, určite by som na to upozornila. V podvedomí som si dokonca myslela, že som lepšia než ostatní. Keď sa nad tým teraz zamýšľam, posudzovať druhých podľa seba, hľadať chyby navonok a sťažovať sa na iných sú veľmi nesprávne ľudské pripútanosti! Ten človek mi to nepovedal z nejakého dôvodu. O tom, či je niekto dobrý alebo zlý, nemožno rozhodovať podľa osobných predstáv, ale treba to posudzovať podľa princípov pravdivosť, súcit, znášanlivosť.
Potom som prala, pripravila večeru, najedla sa a pokračovala som v štúdiu Fa a vysielaní spravodlivých myšlienok. Robila som všetko ako zvyčajne a krvácanie som si nepripúšťala, pomyslela som si, že je to dobrá vec — že odteká zlá krv. No keď už bolo po deviatej večer a ďasno stále krvácalo, začala som byť nepokojná. Až vtedy som začala hľadať vo svojom vnútri, našla som množstvo pripútaností, no možno som ich nenašla správne, pretože krvácanie neprestávalo. Ani keď som zahryzla do štyroch tampónov, nedokázala som ho zastaviť. Keď som prechádzala okolo skrinky na topánky, kútikom oka som zazrela vizitku od zubára. Keď mi ju dával, povedal mi, aby som mu v prípade problémov zavolala. Pomyslela som si však: som praktizujúca, metódy bežných ľudí nemôžem použiť, ani by nepomohli. Napadlo mi požiadať o pomoc najbližšieho spolupraktizujúceho, ale zdalo sa mi už príliš neskoro a nechcela som rušiť jeho rodinu. Nemohla som ani zavolať manželovi a vedela som, že by aj tak nepomohol. V tej chvíli som si ani nespomenula na to, že by som mala recitovať „Falun Dafa je dobrý“, vysielať spravodlivé myšlienky alebo požiadať Majstra o pomoc. Po desiatej som si všimla, že moja tvár je voskovo žltá a úplne bez krvi. V tej chvíli som úplne stratila spravodlivé myšlienky. Nebolo to tak, že by som sa bála smrti, len som nevedela, čo robiť. Dokonca som si pomyslela, že ak bude krvácanie pokračovať až do rána, budem sa musieť pripraviť na vlastný koniec. Bola som doma sama a dokonca som si v mysli pripravila obsah závetu: po prvé povedať manželovi, kde mám peniaze, a po druhé ho požiadať, aby neobviňoval Majstra ani Dafa, že som to ja sama nezvládla v kultivácii. Potom som si uvedomila, že tieto myšlienky nie sú správne, a že nemôžem riešiť túto situáciu ľudskými predstavami, citmi a logikou. A predsa, v takej chvíli som nedokázala opustiť najmä pripútanosť k peniazom namiesto toho, aby som myslela na svoju zodpovednosť a poslanie. Zároveň som cítila bezmocnosť: metódy bežných ľudí som použiť nemohla a na božské riešenie som si nespomenula. Skutočne som nevedela, čo robiť.
Napokon som si predsa len spomenula na Majstra. Pomyslela som si: „Ja už nemám žiadne riešenie, zverím to Majstrovi. Nech o všetkom rozhodne Majster – ak ma Majster nechá žiť, zostanem, ak nie, odídem. Na nič iné už nemyslím.“ V tej chvíli som naozaj všetko pustila. A práve v tom okamihu sa krvácanie náhle zastavilo!
Majster opäť znášal za mňa, za svoju nedostatočne usilovnú učeníčku! Učeníčka ďakuje Majstrovi! Majstrovu svätú milosť nedokážem nijako odplatiť. Môžem len usilovne napredovať v skutočnej kultivácii a zachrániť viac ľudí!
Ak je niečo nevhodné, prosím spolupraktizujúcich o milosrdné upozornenie!
