(Minghui.org) Žijem v malom mestečku na severovýchode Číny. Trpela som vrodenou srdcovou chorobou, zápalom žalúdka, poklesom žalúdka, dvanástnikovým vredom, zápalom panvy a vaječníkov, opuchmi a výrastkami na kĺboch po celom tele, Keshanovou chorobou a ďalšími ochoreniami. V roku 1994 som bola v dôsledku chorobovej karmy na pokraji smrti. Päť dní a nocí som nič nejedla ani nepila a len som čakala na smrť. Práve vtedy som začala praktizovať Falun Dafa. Všetky moje choroby zmizli bez stopy a zázračne som sa uzdravila. Správa o tom, že som sa po začatí praktizovania Falun Gongu vrátila zo samého prahu smrti, sa rozšírila po celom našom mestečku.
Už keď som začala študovať Fa, mala som jednu pevnú myšlienku: Môj život mi dal Majster, a preto sa budem kultivovať až do konca a konať podľa toho, čo Majster hovorí. Počas uplynulých viac ako tridsiatich rokov ma síce Čínska komunistická strana opakovane prenasledovala, no nikdy som nepoľavila v robení troch vecí. Som Majstrovi vďačná za jeho ochranu po celý ten čas. Kedysi som bola na pokraji smrti, no dnes mám zdravú, žiarivú tvár. Napriek všetkým ťažkostiam stále pevne kráčam po ceste záchrany vnímajúcich bytostí.
V otázke praktizovania ti ustúpiť nemôžem
Môj manžel má prchkú povahu a v mnohých veciach doma som sa mu podriaďovala. Keď som začala praktizovať Falun Dafa, povedala som mu: „Vo všetkom ostatnom ti môžem vyhovieť, ale v otázke praktizovania ti ustúpiť nemôžem.“
V roku 1999 zločinná Čínska komunistická strana a Jiang Zemin spoločne rozpútali prenasledovanie dobrosrdečných praktizujúcich. Viackrát ma nezákonne zatkli, zadržiavali a prenasledovali. Pod Majstrovou ochranou som opakovane unikla z pazúrov zla a zapojila sa do mohutného prúdu nápravy Fa. Hoci moja rodina v tomto období prešla mnohými ťažkosťami a moje opakované únosy zo strany ČKS boli desivými skúškami, manžel svoj sľub skutočne dodržal: na mojej ceste kultivácie mi nikdy nebránil!
V roku 2000 som išla do Pekingu, aby som sa domáhala spravodlivosti pre Majstra a Dafa. Po návrate domov ma nezákonne zadržiavali 38 dní a prepustili ma až po tom, čo odo mňa vymohli 4 500 jüanov. Pomyslela som si: Taký dobrý Dafa je krivo obviňovaný a náš ctený Majster je očierňovaný. Ako učeníčka mám povinnosť zastať sa Majstra a Dafa. V tom čase však už nebolo možné podať odvolanie úradom. Povedala som si ale, že mám ústa a môžem začať tým, že ľuďom vo svojom okolí porozprávam o svojich skutočných skúsenostiach.
Začala som teda hovoriť o pravde svojim príbuzným, priateľom, susedom a ľuďom z okolia. Neskôr nám Majster udelil aj schopnosť vysielať spravodlivé myšlienky (nadprirodzené schopnosti). Spolupraktizujúci navyše nezištne pripravovali brožúrky a letáky objasňujúce pravdu, Deväť komentárov ku komunistickej strane a ďalšie materiály, pričom šetrili, kde sa dalo. Mala som tak viac prostriedkov na záchranu vnímajúcich bytostí. Každý deň som chodila po cestách a medzi poliami, aby som zachraňovala ľudí. Necítila som útrapy ani únavu, záležalo mi len na ich záchrane.
Raz, keď som vonku objasňovala pravdu, nahlásil ma človek, ktorý nepoznal pravdu. Dvaja policajti ma násilím ťahali do policajného auta, ale nepodarilo sa im dostať ma dnu. V duchu som povedala Majstrovi: „Majster, nemôžu ma odviesť. Ešte musím zachraňovať ľudí.“ Jeden z policajtov potom telefonoval svojmu nadriadenému a ja som jasne počula, ako mu povedal: „Odfoťte ju a potom ju pustite.“ Naozaj ma potom pustili.
Keď som sa vrátila, chcela som zachraňovať ľudí, a na tom nebolo nič zlé. V tých dňoch mi však spolupraktizujúci hovorili, že sa mi pri zachraňovaní ľudí darí, a ja som začala byť so sebou spokojná. Práve túto nesprávnu pripútanosť využilo zlo a takmer spôsobilo, že sa vnímajúce bytosti dopustili zločinu!
Nemáme zlé úmysly, len dúfame, že budete mať bezpečnú budúcnosť
Taký dobrý Dafa ma zbavil utrpenia spôsobeného chorobou. Koľko vnímajúcich bytostí však ešte stále otravujú lži ČKS a trápia choroby, takže sa neodvážia vstúpiť do Dafa a prichádzajú o príležitosť kultivovať sa? Chcem všetkým vnímajúcim bytostiam odovzdať dobré správy o Dafa. Moje kroky pri záchrane ľudí nezastaví jar, leto, jeseň ani zima, tuhé mrazy ani úmorné horúčavy.
Neskôr som si pomyslela: „Okolité dediny som už prešla, no v týchto radových domoch v mestečku žijú ľudia, ktorí nemôžu vychádzať von. Aj oni sú vnímajúce bytosti, nemôžem ich vynechať.“ Keď som sa takto rozhodla, chcela som začať v našom bytovom dome. Stále som však cítila neistotu, a tak som v duchu prosila Majstra, aby ma posilnil pri záchrane vnímajúcich bytostí!
Zdvihla som ruku a zaklopala som na prvé dvere. Keď som vošla a videla som ich spýtavé pohľady, predstavila som sa: „Som vaša susedka z poschodia nižšie.“ Potom som im prirodzene objasnila pravdu o Dafa a oni ju prijali. Keď som od nich odišla, veľmi mi vzrástla sebadôvera. Pred zaklopaním som ešte cítila neistotu, no teraz som bola akoby iným človekom. Vedela som, že je to Majstrovo povzbudenie a zároveň sila, ktorá ma poháňa ísť ďalej!
Potom som zaklopala na druhé dvere... na tretie dvere... Majster mi tak znova otvoril cestu k záchrane ľudí. Každý deň som objasňovala pravdu v jednej sekcii bytového domu za druhou. Keď som prešla celý dom, pokračovala som do ďalšieho. Nevynechala som ani jeden dom. Takto som rozptyľovala pochybnosti vnímajúcich bytostí o Dafa a odhaľovala lži zlej strany. Keď pochopili pravdu, ochotne sa rozhodli vystúpiť z ČKS a jej pridružených organizácií.
Keď sa niektorí spolupraktizujúci dozvedeli, že v našom mestečku chodím od dverí k dverám, objasňujem pravdu a rozdávam materiály, jedna staršia spolupraktizujúca sa ku mne sama pridala. Spoločne sme potom štyrikrát obišli všetky bytové domy v našom mestečku a hovorili s obyvateľmi každej domácnosti, aby sme podľa možnosti nevynechali ani jednu vnímajúcu bytosť. Počas toho som zažila radosť, keď sa vnímajúce bytosti po spoznaní pravdy rozhodli vystúpiť z troch komunistických organizácií, ale stretla som sa aj s chladnými poznámkami a nadávkami od tých, ktorí pravdu nepoznali. Nič z toho ma však nezastavilo v záchrane ľudí. Chcem sa len dôsledne riadiť Majstrovými pokynmi a zachrániť viac ľudí.
Tu sú dva krátke príbehy, ktoré stoja za zmienku:
Raz sme so staršou praktizujúcou niesli materiály objasňujúce pravdu a vyšli sme na siedme, najvyššie poschodie jednej bytovky. Zaklopali sme na dvere bytu. Otvorila nám mladá žena. Len čo nás uvidela, hneď začala zatvárať bezpečnostné dvere. Nestihla som sa odtiahnuť a zostala som v nich privretá. Nevšímala som si bolesť ani rozpaky, rukou som dvere zadržala a láskavo jej povedala: „Slečna, nemáme zlé úmysly. Len dúfame, že budete mať bezpečnú budúcnosť. Pozrite sa na túto staršiu pani – má už vyše sedemdesiat rokov. Aké namáhavé pre ňu muselo byť vyjsť až na siedme poschodie! Prišla sem len preto, aby ste mohli byť v bezpečí a byť zachránená.“ Možno sa naše láskavé úmysly dotkli jej srdca. Otvorila bezpečnostné dvere a pozvala nás dnu. Vypočula si, ako jej objasňujeme pravdu, a napokon sa rozhodla vystúpiť z ČKS a jej pridružených organizácií. Potom nám opakovane ďakovala a odprevadila nás k dverám. Tešila som sa, že táto bytosť bola zachránená.
Inokedy sme zaklopali na dvere jedného bytu a keď nám otvorili, vytiahli sme materiály a začali objasňovať pravdu. Pani domu mala pre Dafa pochopenie a prijala pravdu. Vtom vyšiel jej manžel. Správal sa hrubo, všetky naše materiály objasňujúce pravdu odhodil na chodbu a vyháňal nás preč. So staršou praktizujúcou sme starostlivo pozbierali materiály, ktoré naši spolupraktizujúci svedomito pripravili. Vtedy sme začuli, ako pani domu spoza dverí nahlas karhá manžela: „Keď tomu neveríš, tak never, ale prečo sa k nim takto správaš? Keď si to nechceš prečítať, nemusíš, ale prečo vyhadzuješ ich veci von...“ Muž už nič nepovedal. Potichu sme odišli a zapamätali sme si číslo bytu. Keď sme nabudúce prišli objasňovať pravdu, srdečne nás privítali. Tešilo ma, že pani domu má zmysel pre spravodlivosť. Svojím spravodlivým postojom pomohla nielen nám, ale predovšetkým celej svojej rodine – všetci boli zachránení!
Keď sme so staršou spolupraktizujúcou štyrikrát obišli všetky bytové domy v mestečku, väčšina tamojších ľudí prijala materiály objasňujúce pravdu a vystúpila z troch komunistických organizácií.
Chceš ísť so mnou do ďalšej dediny objasňovať pravdu?
Jedného dňa ma manžel pozval na oslavu narodenín príbuzného na vidieku. Pomyslela som si: „Mám čas oslavovať narodeniny? Môžem však využiť túto príležitosť, aby som tamojším vnímajúcim bytostiam objasnila pravdu.“ Počula som, že v tej dedine žije sedemdesiat až osemdesiat rodín.
Keď som vyšla z domu príbuzných, začala som objasňovať pravdu od začiatku dediny. Prišla som k prvému domu. Po vstupe som sa predstavila: „Som manželka toho a toho. Prišli sme k istým príbuzným odovzdať dar.“ Hostiteľ ma veľmi srdečne prijal, ponúkol mi miesto a povedal: „Poznám vášho manžela…“ Jeho úprimné slová ma dojali! V domácnosti boli traja ľudia. Dvaja z nich vystúpili z ČKS a jej pridružených organizácií. Tretí najprv nechcel vystúpiť, no keď ho tí dvaja, ktorí už získali spásu, naliehavo presviedčali, aj on sa rozhodol vystúpiť a bol zachránený.
Človek, ktorý bol zachránený, ma zaviedol k druhej rodine. To, ako sa táto rodina zachovala, ešte viac posilnilo moju vieru v záchranu ľudí. V srdci som cítila vďačnosť za Majstrovu nesmiernu podporu a ochranu! Muž v tejto rodine bol posadnutý duchom a celé roky kvôli tomu nesmierne trpel. Keď si vypočul, ako mu objasňujem pravdu, okamžite povedal, že sa chce učiť Falun Dafa. Bol ako topiaci sa človek, ktorý zrazu uvidel nádej na záchranu. Veľmi som ľutovala, že som si pri odchode nevzala vzácnu knihu Dafa. Povedala som mu, že ak bude s úprimným srdcom opakovať „Falun Dafa je dobrý, Pravdivosť-Súcit-Znášanlivosť sú dobré“, duch sa ho už neodváži obťažovať. Veľmi tomu veril a zbožne opakoval: „Falun Dafa je dobrý, Pravdivosť, Súcit a Znášanlivosť sú dobré...“
Pokračovala som ďalej k tretiemu, štvrtému domu a ďalším. Na prvej ulici vystúpilo z troch komunistických organizácií viac ako desať ľudí a na druhej ulici ďalších viac ako desať. Keď som prišla na tretiu ulicu, uvidela som, ako oproti mne kráča manžel. Zľakla som sa: Nebude mi brániť v záchrane ľudí? Manžel mi však nebránil a ja som pokračovala v objasňovaní pravdy.
Keď som im práve objasňovala pravdu, zazvonil telefón. Bol to manžel: „Ak chceš, poď so mnou objasňovať pravdu do ďalšej dediny.“ Ťažko sa mi lúčilo s vnímajúcimi bytosťami v tejto dedine, ale vedela som, že ak nepôjdem, vnímajúce bytosti v ďalšej dedine nebudú môcť byť zachránené. Neochotne som teda odišla z prvej dediny a prišla do domu manželovho priateľa v druhej dedine. Keď som im objasnila pravdu, priateľova manželka si vzala na chrbát malé dieťa a chodila so mnou od domu k domu. Pomáhala mi objasňovať pravdu a presviedčať ľudí, aby vystúpili z ČKS a jej pridružených organizácií. Aj v tejto dedine bolo zachránených mnoho obyvateľov.
Dojali ma spravodlivé myšlienky vnímajúcich bytostí a ešte hlbšie pociťujem vďačnosť Majstrovi za to, že ochraňuje svojich učeníkov a že dôkladne usporiadal všetko potrebné na záchranu vnímajúcich bytostí. Ak to ako učeníčka neurobím dobre, sklamem Majstra, ktorý nám zveril túto dôležitú úlohu a pripravil nám cestu na záchranu ľudí!
Majster ma ochránil a pomohol mi uniknúť z nebezpečenstva
Po narodení vnučky a počas jej dospievania bolo potrebné, aby som ju sprevádzala pri štúdiu v okresnom meste. Vďaka tomu som mala príležitosť prísť do kontaktu s mnohými ľuďmi. Okrem objasňovania pravdy tvárou v tvár som sa mohla vracať do mestečka, kde som predtým bývala, vyzdvihovať tam materiály objasňujúce pravdu a rozdávať ich v okresnom meste.
Raz sme so spolupraktizujúcim objasňovali pravdu na hlavnej ulici v jednom okresnom meste. Práve vtedy sme stretli spolupraktizujúceho, ktorý pravidelne chodieval do mesta po týždenník Minghui. Aj on chcel zachraňovať vnímajúce bytosti. Povedal mi: „Všetci hovoria, že sa ti dobre darí objasňovať pravdu. Môžem sa od teba niečo priučiť?“ Odpovedala som: „Nemám žiadne zvláštne skúsenosti, všetko robí Majster.“ Hoci som to povedala, vnútri ma to veľmi tešilo.
Kráčali sme spolu a rozprávali sa. Práve keď som sa nakláňala do taxíka a objasňovala pravdu vodičovi, zrazu ma dvaja policajti, každý z jednej strany, chytili za ruky. Hlavu som mala ešte stále naklonenú do taxíka a táto náhla udalosť ma úplne zaskočila. Pred nami sa objavilo policajné auto a nás troch praktizujúcich postupne nezákonne zatkli (niekto nás nahlásil). V mysli som rýchlo hľadala príčinu zatknutia. Bola to moja pripútanosť k predvádzaniu sa. Pochvala od spolupraktizujúcich vo mne vyvolala túto pripútanosť a zlo využilo medzeru, aby nás zatklo a prenasledovalo s cieľom zničiť vnímajúce bytosti.
Policajti nám vytrhli z rúk materiály objasňujúce pravdu, mobilné telefóny a ďalšie veci. Potom ma strčili do policajného auta. Keď nás, troch spolupraktizujúcich, uniesli na oddelenie štátnej bezpečnosti. Každého z nás vypočúvali osobitne. Bola som rozhodnutá objasniť pravdu týmto policajtom (vnímajúcim bytostiam) za každých okolností. Keď si vypočuli pravdu, vyšli sa prejsť a nechali ma vo vyšetrovacej miestnosti samu. Keďže som videla, že tam nikto nie je, vzala som si späť svoj mobilný telefón (boli v ňom telefónne čísla spolupraktizujúcich). Keď sa však policajti vrátili a zistili, že som si telefón vzala, rozzúrili sa. Vytrhli mi ho a jeden povedal: „Ty sa ešte riadiš Pravdivosťou, Súcitom a Znášanlivosťou? Týmto robíš Pravdivosti, Súcitu a Znášanlivosti hanbu. Spravím z toho vážny prípad a postarám sa, aby ťa odsúdili na osem či desať rokov...“ Vtom sa u mňa prejavil vážny stav chorobovej karmy. Keď videli, že som v bezvedomí a nepreberám sa, znervózneli. Policajt navrhoval pichať ma ihlou. Policajtka rýchlo pribehla a zo strachu, že bude niesť zodpovednosť, navrhla zavolať záchranku na čísle 120. Keď záchranka dorazila, nikto z nich sa ma neodvážil dotknúť. Jeden z policajtov si pre seba povedal: „Nikto z jej rodiny neprišiel. Kto ju odnesie?“ Vtedy ma spolupraktizujúci zdvihol do náručia, rýchlo ma zniesol dolu schodmi a uložil do sanitky. Potom sa mu podarilo múdro odísť. Keď mňa a spolupraktizujúcu odviezli do nemocnice, policajt rozladene povedal: „To je teda kamarát (myslel tým spolupraktizujúceho)! Ona je v takomto stave a on si aj tak utečie.“ Keď som to počula, v duchu som sa potešila, že sa spolupraktizujúcemu podarilo duchaprítomne uniknúť! Dúfala som, že sa to podarí aj spolupraktizujúcej. Vedela som, že ja sa určite dostanem von. Spolupraktizujúca však neodišla, lebo ma chcela chrániť.
Po lekárskej prehliadke prístroje ukázali, že mi nič nie je. Policajt preto povedal, že to len predstieram. Spolupraktizujúca mu povedala: „Tak to skúste predstierať vy. Veď to už trvá niekoľko hodín!“ Policajt povedal: „To je pravda. Vyšetríme ju ešte raz, dôkladnejšie.“ Aj po ďalšom vyšetrení prístroje ukazovali, že mi nič nie je, ale lekár povedal, že mám vážny nedostatok draslíka. Nevedela som, čo to znamená, a tak som sa ho opýtala, či je môj život v ohrození. Povedal, že áno, a násilím mi podali infúziu. Na druhý deň nás odviezli do väzenského zariadenia. Cestou policajt povedal: „Ešte k vám pristupujeme príliš zhovievavo. Zadržíme vás len na desať dní.“ V duchu som si povedala: „Nezostanem tam ani jediný deň.“
Keďže som sa celú noc nevrátila domov, manžel ma všade hľadal a práve vtedy ma našiel vo väzobnej cele. Keď ma policajti vyviedli von, zrútila som sa na zem. Manžel videl, v akom som vážnom stave, a povedal: „Veď je na tom takto zle, a vy ju ešte chcete zadržiavať?“ Rýchlo si ma vzal na chrbát a vykročil preč. Vtedy som zbadala, že policajti, ktorí ma priviezli, ešte neodišli. Okamžite otočili policajné auto a manžel ma doň uložil. Keď nastúpila dcéra a uvidela ma, hlasno sa rozplakala! V aute boli traja policajti, dvaja muži a jedna žena. Policajtka mi podopierala hlavu a utešovala moju dcéru: „Dievčatko, neplač. Tvojej mame pri jej chorobe najviac škodí rozrušenie. Čím viac sa rozruší, tým sa jej stav zhorší.“ Dcéra plakala ešte žalostnejšie. Policajné auto rýchlo smerovalo do nemocnice. Policajti chceli ísť do nemocnice, v ktorej sme boli predošlý večer, no manžel trval na inej. Napokon sme šli do nemocnice, ktorú vybral manžel.
Po vystúpení z auta ma príbuzní vyniesli na chrbte hore do ambulancie. Manžel sa dole rozprával s policajtmi. Keď som sa dostala hore, zistila som, že nemocnica má dokonca zadný východ (manžel nevedel, že nemocnica má zadný východ, len trval na tom, aby sme išli práve do tejto nemocnice). Využila som príležitosť a vyšla som zadným východom. Tak už akoby na mňa čakal malý taxík. Bez problémov som nastúpila a rýchlo odišla. Majster ma opäť ochránil a pomohol mi uniknúť z pazúrov nebezpečenstva! Ďakujem Majstrovi za Jeho súcitnú ochranu!
Stojí za zmienku, že keď ma manžel odviezol do nemocnice, povedal, že pôjde domov zohnať peniaze na liečbu. Nakoniec sme sa obaja dostali z tejto situácie bez ujmy. Všetko sa udialo v pravý čas a policajti nič nezískali. Aj spomínaná praktizujúca sa po desiatich dňoch bezpečne vrátila domov.
Po tejto skúsenosti som sa dôkladne pozrela do svojho vnútra. Staré sily využili medzery, ktoré im poskytli moje pripútanosti k predvádzaniu sa a k radosti, a prenasledovali ma. Takmer som tým zdržala dôležitú vec záchrany ľudí. Odteraz sa musím dobre kultivovať, aby som mohla zachrániť viac vnímajúcich bytostí!
Záchrana policajtov počas prenasledovania
Keď som mala štyridsaťosem rokov, nezákonne mi prehľadali dom a uniesli ma. O pätnásť dní neskôr ma nezákonne poslali do tábora nútených prác. Zo začiatku zlí policajti vykrikovali, že ma odsúdia na osem až desať rokov. Okamžite som to odmietla: „O tom nerozhodujete vy. Rozhoduje o tom môj Majster.“
O desať dní mi doručili oznámenie o prevýchove prácou. Vtedy som pocítila veľkú radosť. Nehovorili, že ma odsúdia na osem až desať rokov? Ako to, že som dostala iba tri roky prevýchovy prácou?! Hneď mi však napadlo: Neznamená to, že som tieto tri roky prevýchovy prácou prijala? V duchu som to okamžite odmietla: Neuznávam to. To, čo hovoríte, neplatí. Spýtala som sa ľudí okolo seba, aký je rozdiel medzi prevýchovou prácou a trestom odňatia slobody. Povedali mi, že prevýchova prácou je miernejšia a trest odňatia slobody prísnejší…
Na pätnásty deň na mňa v záchytnom centre zavolal jeden policajt. Nevedela som, kto sú tí ľudia ani prečo za mnou prišli, no aj tak som mu rozprávala o kráse Dafa, o tom, ako učeníci Dafa skutočne žijú a konajú podľa princípov Pravdivosti, Súcitu a Znášanlivosti, a tiež o zázraku, ktorý sa na mne prejavil vďaka Dafa – ako ma Dafa priviedol späť k životu, hoci som trpela mnohými chorobami. Policajt povedal, že sa stretol s viacerými učeníkmi Dafa a veľmi obdivuje ich neochvejnosť. Úprimne mi však povedal, že ak nenapíšem „tri vyhlásenia“, nemôže ma prepustiť domov. Chcel si totiž udržať prácu.
V tej chvíli som pochopila, že nebyť tlaku ČKS, ani policajti by nechceli prenasledovať dobrosrdečných učeníkov Dafa! Policajt, ktorý mal môj prípad na starosti a ktorého otrávili lži zla – ten istý, ktorý ma odviedol do väzobného zariadenia –, však rozhorčene povedal: „Vyviazla si príliš ľahko. Dostaneš len rok a pol nútených prác. Keby bolo po mojom, dal by som ti osem či desať rokov.“ V duchu som sa čudovala: Nehovorili o troch rokoch nútených prác? Ako sa z toho stal rok a pol? Možno som mu práve tým, že som mu objasnila pravdu, pomohla zmeniť názor, a tak sa tri roky zmenili na rok a pol. Aký veľký je rozdiel medzi policajtom, ktorý pozná pravdu a tým, ktorý ju nepozná! Pomyslela som si: „Tak teda rok a pol.“ Touto jedinou myšlienkou som prijala trest roka a pol nútených prác. Ešte v ten deň ma odviezli do neslávne známeho tábora nútených prác v Harbine (Xiaobailou).
Tam sme ja a mnohí ďalší učeníci Dafa zažívali neľudské, kruté prenasledovanie a násilné nútenie k „premene“. Dozorkyne z radov väzenkýň, ktoré nás mali neustále pod dohľadom, mohli učeníkov Dafa kedykoľvek surovo zbiť. Používali všetky možné zlé prostriedky vrátane ponižovania a nadávok. My, učeníci Dafa, sme opakovane spoločne držali hladovku na protest proti prenasledovaniu. Odmietala som vyčerpávajúcu otrockú prácu, ku ktorej nútili učeníkov Dafa. Pri opakovaných stretoch dobra so zlom ma zlé sily nedokázali „premeniť“ ani prinútiť k otrockej práci! Policajtka Wang Min tam bola známa tým, že ľudí bila. Aby ma prinútila vykonávať otrockú prácu, celý deň sa so mnou rozprávala a striedala presviedčanie s vyhrážkami. Nech hovorili čokoľvek, ja som jej objasňovala pravdu. Každému, s kým som prišla do styku, som chcela povedať o kráse Dafa. Pri záchrane ľudí si nemožno vyberať; vyberať si by nebolo súcitné! Napokon dobrotivosť učeníka Dafa obmäkčila aj túto nechválne známu dozorkyňu pracovného tábora. Keď ma priviedla späť, praktizujúce sa o mňa báli: bola som preč celý deň a podľa tamojších zvyklostí predpokladali, že ma kruto mučili. Wang Min ma však odviedla do cely zavesená do mňa a cestou sme sa rozprávali a smiali ako sestry.
Keď som bola už rok a mesiac nezákonne väznená v pracovnom tábore v Harbine, systém pracovných táborov ČKS bol zrušený a predčasne ma prepustili domov! Som nesmierne vďačná Majstrovi za jeho ochranu! Znovu som sa zapojila do mocného prúdu nápravy Fa a spolu s praktizujúcimi som robila tri veci, ktoré nám Majster zveril!
Aké skvelé je nepamätať si staré krivdy
Stala sa však jedna vec. V dôsledku prenasledovania zo strany zlých síl bol môj manžel pod veľkým tlakom a v tom čase si našiel inú ženu. Po štyroch rokoch spoločného života s ňou ma vyhľadal – oklamaný, bez peňazí a zadlžený. Nevyčítala som mu jeho pochybenie. Keby nebolo prenasledovania, možno by nemal pomer. Keď ma prenasledovali, mnohokrát chodil na oddelenia verejnej bezpečnosti a žiadal, aby ma prepustili. Prijala som ho s veľkorysosťou učeníčky Dafa.
Niekoľko mesiacov po jeho návrate som zistila, že má cukrovku. O dva roky neskôr utrpel mozgovú príhodu a ochrnul na polovicu tela. Zo všetkých síl som sa oňho starala, hľadala som preňho lekárov a lieky. Moje konanie dojalo manželových príbuzných, priateľov i susedov! Všetci hovorili: „Je úžasné, že učeníčka Dafa neprechováva zášť za minulé krivdy.“ Tým som potvrdzovala Dafa a objasňovala im pravdu o Dafa!
Aby som sa postarala o chorého manžela, sama som sa starala o všetko doma aj mimo domu a pracovala som, aby som zarobila na jeho liečbu. Po deviatich rokoch manžel zomrel. Počas tohto obdobia mal aj on úžitok z Dafa. Manžel veľmi uznával Dafa. Riaditeľ nemocnice dokonca tvrdil, že napokon ochrnie a celé telo mu začne zahnívať. To sa však až do konca nestalo.
Počas jeho choroby som bez ohľadu na to, ako veľmi som bola zaneprázdnená, nezanedbala tri veci, ktoré majú učeníci Dafa robiť. V posledných chvíľach sa pozrel na dcéru, spojil ruky do pozície jieyin a ukázal smerom k domovu. Vedela som, že táto bytosť na konci svojho života prijala Dafa. To je vzácnejšie než čokoľvek iné!
Záver
Keď sa obzriem späť na svoju kultivačnú cestu za tie roky, vidím, ako ma Majster premenil z človeka na pokraji smrti na zdravého človeka na tele i na duchu, ktorý sa riadi princípmi Pravdivosť, Súcit, Znášanlivosť. Zo sebeckej, úzkoprsej vidieckej ženy som sa stala kultivujúcou s otvoreným srdcom, ktorá vo všetkom myslí na druhých. A z človeka, ktorý sa neodvážil ozvať, som sa stala učeníčkou Dafa, ktorá dokáže otvorene a plynulo objasňovať pravdu. Na tejto ceste som zažila radosť, keď boli vnímajúce bytosti zachránené, aj dramatické chvíle, keď ma pre moje nedostatky v kultivácii uniesli a prehľadali mi dom. Každý môj krok však sprevádzalo Majstrovo bezmedzné milosrdenstvo a starostlivá ochrana! Za to, že mi Majster dal nový život, sa mu nikdy nedokážem odvďačiť!
Upevnila som si jedinú myšlienku: Bez ohľadu na to, aká dlhá cesta kultivácie ma ešte čaká, budem sa dôsledne riadiť Majstrovými pokynmi: dobre sa kultivovať a zachraňovať viac vnímajúcich bytostí!
