(Minghui.org) Počas éry Budhu Šákjamuniho žil človek menom Devadatta. Bol Šákjamuniho bratrancom, bol tiež princ, mal vysokú postavu a príťažlivý vzhľad. Devadatta sa stal mníchom spolu s Anandom a ďalšími.
Hovorilo sa, že keď sa Devadatta vybral za Šákjamunim, aby ho vysvätil, bola to veľká ceremónia. Devadatta bol oblečený v luxusných šatách a prišiel na slonovi so zlatým sedlom. Týmto chcel ľuďom ukázať niečo ako: Pozrite sa! Popredný princ sa teraz stane mníchom. Pre praktizujúceho to však bola pripútanosť k predvádzaniu sa.
Prvých 12 rokov ako mních sa Devadatta činil dobre. Podľa budhistických písiem bol inteligentný a mnoho sa naučil. Bol tiež odhodlaný a počas 12 rokov meditácií mal vieru a čistotu mysle pre Budhovské písma a dobre sa kultivoval. V diele Datang Xiyu Ji (Západné oblasti za dynastie Tang) od Xuanzanga, ktoré bolo predchodcom známeho diela Cesta na Západ, bol opísaný veľký kamenný dom, kde Devadatta zvykol meditovať. Počas 12 rokov kultivácie si vyvinul aj nejaké nadprirodzené schopnosti.
Pre jeho prestížny pôvod – bol princom a bratrancom Šákjamuniho, no aj pre jeho usilovnosť a nadprirodzené schopnosti, Devadattu slepo obdivovali mnohí laickí budhisti i mnísi. Sariputra, jeden zo Šakjamuniho najlepších žiakov, ho tiež navštevoval a chválil jeho prestížny pôvod, vedomosti, dobrý vzhľad a nadprirodzené schopnosti.
Adžátašatru, princ z Magadhy a laický budhista, zašiel ešte ďalej a jeho obdiv bol takmer fanatický. Hovoril, že Devadatta má veľkú mocnú cnosť a podobá sa na Budhu. Každý deň dával Devadattovi a jeho nasledovníkom 500 kotlov kvalitného jedla. Keďže princ Adžátašatru prejavoval Devadattovi takúto úctu, niektorí bežní ľudia i laickí budhisti obdivovali Devadattu ešte viac.
Ako praktizujúci bol Devadatta stále pripútaný k pozemskej sláve a k materiálnym záujmom. Preto s radosťou prijímal tieto prehnané chvály, uctievanie a dary. Tie však ešte viac rozožierali jeho srdce a stával sa stále arogantnejším. Zašiel tak ďaleko, že o sebe tvrdil, že sa nelíši od Budhu, keďže ho obdivuje toľko ľudí. Postupne začal Šákjamunimu závidieť, stúpala v ňom chamtivosť, myšlienky vzdoru a blížil sa jeho neodvratný osud.
Raz šiel Devadatta k Šakjamunimu a povedal mu, že by ho rád vystriedal vo vedení budhistov, keďže Šákjamuni je už v pokročilom veku. Šákjamuni jeho žiadosť vážne odmietol a povedal, že ani Sariputru a Maudgalyayánu nepožiadal, aby prevzali vedenie, hoci mali obaja veľkú múdrosť a nadprirodzené schopnosti. Ako by mohol hlúpy človek ako Devadatta prevziať vedenie? Šákjamuni tiež pred ostatnými vyhlásil, že nebude uznávať nič, čo by Devadatta mohol neskôr urobiť v mene mníchov alebo budhistov, a že Devadatta bude zodpovedný len sám za seba.
Dokonca ani po tomto vyhlásení však mnohí budhisti, ktorým chýbalo jasné pochopenie, neprestali slepo nasledovať Devadattu. Pokračovali v uctievaní Devadattu. Niektorí si dokonca mysleli, že to vyhlásenie urobil Šákjamuni zo závisti.
V budhizme sa hovorí, že Šákjamuni šiel raz žobrať o jedlo, keď z diaľky uvidel prichádzať Devadattu. Aby sa vyhol stretnutiu s týmto človekom s veľkými hriechmi, Šákjamuni odstúpil nabok. Niektorí žiaci, ktorí ho nasledovali, boli zmätení a dokonca sa spýtali, či to Šákjamuni urobil preto, aby prejavil úctu Devadattovi. To svedčilo o tom, že mnohí boli zmätení a nemali hlbokú vieru v Šákjamuniho, ani jasno v Devadattových hriechoch.
Ako to pokračovalo, Dévadatta upadol ešte viac a plánoval dokonca vziať Šákjamunimu život. Niekoľkokrát poslal ľudí, aby Šákjamuniho zavraždili, zakaždým však boli najatí vrahovia Šákjamunim pohnutí a prestali. Devadatta potom opil slona vínom a vypustil ho, keď Šákjamuni prišiel do mesta žobrať o jedlo. Keď videli, ako sa k nim rúti opitý slon, niektorí Šákjamuniho žiaci utiekli, zatiaľ čo iní zostali, aby Šákjamuniho chránili vlastným životom. Keď sa opitý slon dostal k Šákjamunimu, pokľakol oboma kolenami na zem a chobotom sa dotkol Šákjamuniho nôh. Vtedy už začínalo Devadattu kritizovať viac ľudí, no niektorí ho stále nasledovali. Onedlho potom sa Uppalavanna, jedna zo Šákjamuniho najlepších žiačok, rozhodla ísť za Devadattom. Snažila sa ho presvedčiť, aby oľutoval svoje činy a zmenil sa. Avšak Devadatta ju ubil na smrť.
Aby uspokojil svoje skazené ego, Devadatta sa následne vyhlásil za majstra. Navrhol aj mnoho zdanlivých a veľkolepých teórií budhizmu. Niektorí noví mnísi sa nechali oklamať a súhlasili s ním. S ich podporou sa Devadatta vybral na horu Gaya. Šákjamuni však so súcitom voči týmto novým mníchom požiadal Sariputru a Maudgalyayanu, aby ich nasledovali a pomohli im pochopiť, že Devadatta podkopáva budhizmus. Títo ľudia sa nakoniec vrátili k Šákjamunimu a kajali sa.
Nakoniec všetky Devadattove zlomyseľné pokusy zlyhali. Zomrel mizernou smrťou s obrovskými hriechmi. Šákjamuni potom raz povedal, že pre jeho Budhove učenia nemal Devadatta ani najmenší prínos. Preto Devadatta po smrti spadol do pekla.
Niektorí mnísi však o Šákjamuniho učení stále pochybovali. Pýtali sa Šákjamuniho, prečo povedal, že Devadattu postihne ťažká karmická odplata, keďže mal veľké nadprirodzené schopnosti a slávu? Zjavne im to nebolo jasné a neoslobodili sa spod vplyvu Devadattu. Dokonca aj keď Faxian a Xuanzang z oblasti Han navštívili o stovky rokov neskôr Indiu, zistili, že niektorí mnísi mali stále zahmlenú myseľ a uctievali Devadattu, nie Šákjamuniho.
Bolo to vážne ponaučenie – Devadatta sa z usilovného budhistického žiaka stal zlomyseľnou postavou, ktorá spadla až do pekla. Šákjamuni tiež spomenul, že keby Magadhský princ Adžátašatru Devadattu tak neobdivoval a neposkytoval mu denne 500 kotlov prvotriednej stravy, Devadatta by pravdepodobne nezašiel tak ďaleko. Takáto slepá chvála a uctievanie boli súčasťou toho, čo podnecovalo Devadattovo ego a posúvalo ho na nenávratnú cestu do pekla.
Z hľadiska kultivácie by Devadattov pád mohol súvisieť s jeho pripútanosťou k predvádzaniu sa, honbou za slávou a ziskom a so závisťou. Po získaní nadprirodzených schopností a po uctievaní od ľudí sa jeho pripútanosti zintenzívnili. Viedlo to k tomu, že prestal veriť v Šákjamuniho a v budhistické učenie. Nakoniec sa dopustil vážnych hriechov. Počas tohto procesu zohrala rozhodujúcu úlohu aj slepá chvála a uctievanie zo strany ostatných budhistických mníchov. Bez nich by Devadatta pravdepodobne nezašiel tak ďaleko. V skutočnosti potom, čo Šákjamuni vyhlásil, že Devadattu už neuznáva, keby všetci žiaci mali hlbokú vieru v Šákjamuniho a odišli by od Devadattu, táto situácia samotná by možno pomohla Devadattovi prebudiť sa a vrátiť sa na správnu cestu.
(Adaptované z pureinsight.org)
