(Minghui.org) Vo všetkých tradičných vierach je pýcha považovaná za niečo, čím bohovia opovrhujú. V katolíckej náuke o siedmich hlavných hriechoch stojí pýcha na prvom mieste. V budhizme, v Avatamsaka Sútre (Huayan jing), je tiež pýcha na čele troch hlavných prekážok. Mnohé ľudské zlá pramenia práve z pýchy a následne sa môžu rozvinúť do závisti, zlomyseľnosti, lenivosti, chamtivosti či sexuálnej zvrátenosti.
Všetky pravé náboženstvá sa zhodujú v tom, že pýcha je nesmierne hriešna, a že ňou boli zničení dokonca aj nebeskí bohovia. Satan bol kedysi šesťkrídlym anjelom pred Božím trónom, nazývaným Jasná hviezda, Syn rannej zory, obklopený svetlom a slávou. Príčinou jeho pádu však bola strata pokory a prehnané sebapovyšovanie, po ktorom nasledovala vzbura proti Jehovovi, a tak z anjela padol na diabla. Pýcha je smrteľnou slabosťou ľudskej povahy.
Devadatta bol bratrancom Budhu Šákjamuniho. Od prírody bol pyšný. Na začiatku po vstupe do mníšstva sa ešte poctivo kultivoval, no neskôr sa stával čoraz namyslenejším a chcel nahradiť Budhu. Raz vypustil na ulicu zúrivého slona, inokedy zhodil z hory obrovský balvan, aby Budhu zahubil. Po dvanástich rokoch mníšskeho života sa jeho arogancia nezmenšila, naopak, jeho krutosť narastala a on vytvoril obrovské množstvo temnej karmy, až napokon klesol do pekla.
Pýcha sa prejavuje aj pri štúdiu Fa. Niektorí po rokoch nadobudnú pocit, že už vedia všetko, a domnievajú sa, že ďalej študovať netreba. Odložia knihy a hovoria nezmysly o tom, že už niet čo čítať, ba dokonca svojvoľne definujú Fa. Príčinou je neznalosť vlastných hraníc, videnie len povrchových slov a nepochopenie vrstiev nekonečného vnútorného významu.
Pýcha sa prejavuje aj pri objasňovaní pravdy. Niektorí si po tom, čo niečo urobia, pripisujú zásluhy a všade vyzdvihujú vlastné meno. Niektorí si užívajú pochlebovanie, autoritatívne rozkazujú, neznesú, aby ich niekto upozornil, a na každú radu či kritiku reagujú vykrúcaním a odmietaním. Keď sa u niektorých objavia prejavy chorobovej karmy, myslia si, že si pre svoje zásluhy nezaslúžia ochorieť, dokonca sa sťažujú na Majstra, a napokon v utrpení zomrú.
Pýcha sa prejavuje aj v komunikácii. Niektorí sa vyťahujú a predvádzajú, pričom znižujú a obviňujú iných; niektorí sa povýšenecky správajú k druhým a pohŕdajú nimi; iní si prisvojujú zásluhy a zodpovednosť hádžu na druhých, používajúc sladké reči. Postupne sa z niektorých stali agenti, niektorí ochoreli a zomreli, niektorí boli opakovane prenasledovaní. Iní neustále vytvárali tlak a spôsobovali ťažkosti praktizujúcim Dafa, ktorí poctivo robili konkrétnu prácu, no nikdy neniesli zodpovednosť za následky.
Existujú záznamy o tom, že Budha Šákjamuni v jednom zo svojich minulých životov prechovával zlé myšlienky voči jednému mníchovi a preto upadol do Avíci pekla na nespočetné eóny. V Sútre múdrych a hlúpych (Xianyu jing) sa zaznamenáva príbeh mladého novica, ktorý sa posmešne zasmial starému mníchovi, že jeho recitovanie sútier znie ako štekot psa. Hoci to okamžite úprimne kajúcne oľutoval, následkom bolo päťsto znovuzrodení v podobe psa, pretože ten starý mních už dosiahol stav Arhata. Z toho je zrejmé, aké desivé následky má povýšenecké sebahodnotenie, pohŕdanie a posmievanie sa.
Aj medzi bežnými ľuďmi sa hovorí o Dunningovom–Krugerovom efekte (nazývanom aj „jav žaby v studni“), podľa ktorého ľudia s nižšími schopnosťami majú sklon výrazne nadhodnocovať sami seba a majú voči sebe akúsi „záhadnú sebadôveru“. S rastom vedomostí a zručností si však ľudia postupne uvedomujú vlastné obmedzenia a stávajú sa pokornejšími.
Keď si všimneme u seba alebo u iných pyšné slová a činy, mali by sme si uvedomiť, že ide o prejav nízkej inteligencie a neschopnosti, a včas sa napraviť či upozorniť druhých – pretože čím menej človek vie a čím povrchnejšie chápe, tým viac sa považuje za výnimočného; čím menší je jeho príspevok, tým viac si prisvojuje zásluhy nebies; čím užšie je jeho srdce, tým viac sa chváli, závidí schopným a pohŕda ostatnými. Vyťahovanie interných záležitostí na verejnosť má za následok poškodenie nevinných osôb.
Z pohľadu budhizmu je Arhat bez ega, teda bez seba-pýchy. Preto my, praktizujúci Dafa, musíme v kultivácii o to viac odstraňovať pocit vlastnej výnimočnosti. Len s pokorou a skromnosťou môžeme neustále stúpať vyššie. Ak je Budhovo učenie nekonečným oceánom, to, čo sme sa naučili, sotva možno nazvať kvapkou v mori; ak sú vnímajúce bytosti ako hviezdy na nebi, zachránili sme len nepatrný zlomok; ak sú osvietené bytosti ako piesky Gangy, to, čo sa ešte máme učiť, je bez konca. Preto je potrebné opustiť ego – nech sme sa naučili akokoľvek veľa a vykonali akokoľvek veľa, stále je to príliš málo.
Šalamún, syn Dávida, sa modlil k Jehovovi: „Daj mi múdrosť, aby som mohol súdiť tvoj ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým. Lebo kto by dokázal súdiť tento veľký ľud?“ Boh mu odpovedal: „Pretože si prosil o múdrosť a neprosil si pre seba o dlhý život ani bohatstvo, ani si nežiadal smrť svojich nepriateľov, ale prosil si o múdrosť, aby si rozpoznal spravodlivosť, dám ti to, o čo si prosil…“ Podľa Biblie potom „králi celej zeme prichádzali k Šalamúnovi, aby počuli múdrosť, ktorú mu Boh vložil do srdca“.
Jedna Šalamúnova veta sa dodnes odovzdáva: „Pred záhubou sa srdce človeka povyšuje, ale pred slávou je pokora.“
Ako praktizujúci Dafa si musíme pri skutočnej kultivácii jasne uvedomiť: pýcha je začiatkom duchovného odklonu a skazenosti, a zároveň prvým krokom k zániku. Hneď ako sa objaví čo i len malé presvedčenie o vlastnej pravde, pripisovania si zásluh alebo sklonu poučovať iných, musíme byť voči pýche ostražití a potláčať démonickú povahu. Inak, keď sa pýcha nafúkne a démonická povaha sa rozšíri, znamená to, že nebezpečenstvo je blízko.
